- Výučba na sólových nástrojoch je zameraná na jednotlivca, ktorý postupne zvláda hru na zvolený hudobný nástroj: husle, akordeón, heligónka, píšťala, kontrabas. Získané znalosti z hry na sólovom hudobnom nástroji môžu absolventi využiť v ďalšom štúdiu na ZUŠ, konzervatóriách a VŠ. Ak záujemcovi bude postačovať hra na sólový hudobný nástroj ako záľuba a nebude chcieť ďalším štúdiom prehlbovať svoje možnosti, môže svoje schopnosti uplatniť v niektorom z ďalších hudobných útvarov združenia DFS Svit.
1. Husle sú strunový sláčikový nástroj so štyrmi strunami ladenými v čistých kvintách: g, d¹, a¹, e². V európskej klasickej hudbe majú dlhú tradíciu. Väčšina skladateľov im venovala dôležitú časť svojho diela. Z rodiny husľových nástrojov, do ktorej okrem iného patrí aj viola a violončelo, sú husle najmenšie. Príbuzným sláčikovým nástrojom je kontrabas, ten sa však vďaka svojej stavbe radí medzi gamby (podobne ako napr. stredoveký hudobný nástroj viola da gamba). Hráč na husle sa nazýva huslista, huslistka. Výrobca huslí sa nazýva husliar. Napriek tomu, že husle neodmysliteľne patria do európskej hudobnej kultúry, do Európy prišli zo strednej Ázie v 10. storočí spolu s inými sláčikovými, brnkacími a dychovými nástrojmi cez Byzanciu, Sicíliu a maurské Španielsko. Na európskej pôde prešli niekoľkými zmenami a tu aj zažili a zažívajú najväčší rozkvet. Najznámejšími predchodcami huslí boli fidula (približne v rokoch 1200 – 1500) a rubeba (v rokoch 1350 – 1450). Najvýraznejšia zmena sa udiala koncom 16. a v priebehu 17. storočia, keď im talianski (Stradivari, Guarneri, Amati), nemeckí (Steiner) a francúzski husliari dali dnešnú podobu. Vďaka dokonalému zvuku a výnimočným interpretačným vlastnostiam sa husle stali jedným z najdôležitejším nástrojov európskej klasickej hudby.
Do ľudového prostredia na Slovensku prenikli v období neskorého baroka, teda začiatkom 18. storočia, pravdepodobne aj vďaka kontaktom dedinských hudobníkov s hudbou hornouhorskej šľachty, aby sa spolu s ďalšími sláčikovými nástrojmi – violou, violončelom, resp. neskôr aj kontrabasom stali základom našich dnešných sláčikových ľudových hudieb. Z ľudového prostredia sú známe Detské doskové husle; Korýtkové husle (oktávky, zlobcoky).
2. Zobcová flauta je dychový nástroj, pôvodne drevený (preto sa zaraďuje medzi drevené dychové nástroje), v súčasnosti často z umelej hmoty. Je to jeden z najjednoduchších hudobných nástrojov. Pochádza z ľudovej píšťaly a má podobnú konštrukciu. Hráč fúka do naústku, vzduch v rezonančnej komore delí na dva prúdy, z nich jeden flautu opúšťa štrbinou a vibrujúci druhý prechádza rovnou trubicou. Podobnú konštrukciu majú píšťalyorganu. Otvory navŕtané v trubici sa zakrývajú alebo odkrývajú hráčovými prstami, u väčších nástrojov pomocou klapiek, čím sa reguluje výška tónu. Zobcové flauty sú ladené väčšinou na c alebo f. Vďaka jednoduchej konštrukcii a ľahkej hre je rozšírená medzi amatérmi a používa sa pri základnej hudobnej výchove aj pri niektorých terapiách. Vo vážnej hudbe bola používaná najmä v skorších dobách. K jej nedostatkom pre koncertný prednes patrí obmedzená dynamika tj. možnosť meniť hlasitosť hraného zvuku, pretože pri silnejšej hre dochádza súčasne k prelaďovaniu (zvýšenie frekvencie tónu) nástroja. V súčasnosti sa používa vo folkovej a folklórnej hudbe, nie je to však nástroj ľudový. Medzi ľudové nástroje podobného typu možno zaradiť rôzne druhy píšťal.
Je päť štandardných druhov podľa výškového rozsahu:
· sopraninová flauta – rozsah f2 až c5
· sopránová flauta – rozsah c2 až f4
· altová flauta – rozsah f1 až c4
· tenorová flauta – rozsah c1 až f3
· basová flauta – rozsah f až c3
Podľa konštrukcie sa odlišuje na: barokovú Zobcovu flautu a nemeckú Zobcovu flautu
3. Šesťdierková pastierska píšťala
Je to ľudový nástroj s najväčším tónovým rozsahom a interpretačnými možnosťami medzi našimi hranovými aerofónmi. Umožňuje to princíp prefukovania do alikvotných tónov a využívanie šiestich hmatových otvorov. Pozoruhodným archaickým spôsobom hry píšťalkárov je tzv. trojčenie, pri ktorom sa využívajú len tri spodné dierky a ktoré poukazuje na väzbu s fujarou, resp. dnes už menej známymi trojdierkovými píšťalami. Trojčenie je spojené s iným zvukovým registrom píšťaly a umožňuje hru ozdôb a cifier čisto inštrumentálneho charakteru ako osobitnej časti repertoáru v porovnaní s dominujúcimi pastierskymi a zbojníckymi piesňami, pre ktoré je charakteristické striedanie spevu a hry. Šesťdierková pastierska píšťala sa vyrába z čiernej bazy a zdobí podobnými technikami ako fujara. Kým v minulosti bola nástrojom pastierov na Podpoľaní, ako aj v iných pastierskych oblastiach na Slovensku, dnes sa presadzuje ako sólový i ansámblový nástroj v ľudových hudbách a je vari najrozšírenejším a najžiadanejším artiklom výrobcov hudobných nástrojov.
Ďalšími druhmi píšťal sú:Detská bezdierková píšťalka, Hlinená píšťalka (naplnená vodou), Lupštik; Koncovka; Rífová píšťala, Handrárska píšťala, Fujara, Dvojačka, Goralská píšťala, Flautička, Okarína, Piskor a i.
· Súborová hra je veľmi dôležitá pri získavaní skúseností hráčov v ansámblovej hre. Je určená pre tých, ktorí ovládajú hru na sólovom hudobnom nástroji a chcú získavať nové skúsenosti v súlade hry viacerých hudobných nástrojov. Veľmi nadaní hráči využívajú komornú hru klasickej hudby v Komornom orchestri, alebo využívajú hru v ľudovej hudbe Jánošíček (ĽHJ).
· Detská spevácka skupina Jánošíček (DSS DFSJ) umožňuje záujemcom poznávať a zdokonaľovať sa v prednese ľudovej piesni formou sólového a zborového spevu. Podľa možností je zoskupená vždy tak, aby svojím vstupom bola nápomocná pri ucelených blokoch a tanečných vstupoch DFS Jánošíček (DFSJ). Svojim niekoľkoročným pôsobením podchytila a vychovala i mnohých sólistov spevákov s výbornými výsledkami.
Svoje deti môžete prihlásiť na hociktorý hudobný útvar vyplnením prihlášky (tu) podľa platových podmienok písmen f) a g).
